Novým trénerom AS Trenčín sa stal štyridsaťjedenročný Vladimír Koník. Pod hradom Matúša Čáka dostáva príležitosť jeden z najstupujúcej generácie futbalových koučov. Odchovanec ČH Bratislava (súčasný názov ŠKP Dúbravka), pôsobil naposledy v Interi Bratislava. Žltočiernych dokormidloval po uplynulej jeseni na čelo tabuľky. Napriek tomu prišlo odvolanie a polročná pauza. Po prvých dňoch práce v Trenčíne prinášame jeho premiérový rozhovor pre oficiálnu stránku klubu. Názory nového kormidelníka AS v sebe skrývajú aj v širšie súvislosti.
Čo vás dotiahlo do Trenčína? Samozrejme okrem generálneho manažéra klubu Róberta Rybníčka.
„Po januárových udalostiach v Interi som rozmýšľať, či má zmysel ďalej pokračovať v práci futbalového trénera. A vôbec celkovo vo futbale. Prístup pána Rybníčka a spôsob rokovaní však boli pre mňa istou motiváciou a zadosťučinením. Z jeho strany som cítil rešpekt a videl víziu tohto klubu. Prilákali ma však aj ďalšie veci. Ako tréner Interu som mal Trenčín veľmi dobre zmapovaný. Z tohto pohľadu to je pre mňa dobrá východisková pozícia. Nehovoriac o tom, že moja rodina má v tomto kraji korene – Stará Turá, Myjava a Trenčín. Toto boli faktory, ktoré zavážili. Najdôležitejšie ale bolo zloženie realizačného tímu. Milo ma prekvapilo, že už v časoch rozhovorov so mnou bol klub na polceste k dohode s Adriánom Guľom. Jeho skúsenosti sú nezaplatiteľné. Dôležité pre moju prácu je aj to, že z Interu som si mohol dotiahnuť asistenta Martina Rusnáka. Ide o špecialistu na kondičnú prípravu a herné záležitosti. Dôležité je aj zotrvanie Romana Hodála poznajúceho miestne prostredie. Konštelácia realizačného tímu v tejto podobe mi dala ďalšie opodstatnenie, prečo prísť do Trenčína.“
Bolo vaše rozhodnutie odísť z futbalu až také vážne, alebo čas pomohol rany zahojiť?
„Poviem to otvorene. Neviem, či udalosti z 22. januára čas niekedy zahojí. Nechcem pôsobiť sebavedomo, ale celý tím dávala dokopy úzka skupina ľudí. Okrem mňa a mojich asistentov odrobil veľa práce aj prezident Lônčik. To však bolo všetko. Mužstvo malo svoju tvár a každým polrokom rástlo. Naraz bol Inter na zánik. Súťaž sa mala iba dohrať. Odvolali ma, keď bol tím na prvej priečke. Asi som inej povahy než veľa ďalších trénerov. Nedalo sa len tak otriasť a ísť ďalej. Vyhodili ma bez udania dôvodu. Tak to nerobí ani prezident Zimbabwe Mugabe. Hráči ostali s otvorenými ústami. Dosť ma to poznačilo. Rozmýšľal som či má zmysel ísť ďalej. Odviedli sme dosť práce a do dnešného dňa nám nikto nepovedal ani ďakujem. Bolo ťažké vôbec pred mužstvo predstúpiť a rozlúčiť sa s ním. Nechcem byť patetický, ale na oboch stranách boli takmer slzy v očiach.“
Ste ochotný vstúpiť opäť do trénerskeho kolotoča. Je trenčianske prostredie v tomto smere iné?
„Dnes je pozícia trénera veľmi zložitá. Vzťahové veci sú veľmi zložité. Trénerov je veľmi veľa a klubov málo. Niektoré charakterové črty sa potom v kritických situáciách a v boji o udržanie si miesta menia. Je zložité ísť vlastnou cestou. Stále musíte podliehať niekomu a niečomu. Z pozície majiteľa je normálne, že má vízie. Na druhej strane to mnohým kormidelníkom zväzuje ruky pri výbere herného systému alebo postavenia niektorých hráčov. Všade sú určité väzby. V Trenčíne som iba pár dní, ale spolu s Martinom Rusnákom sme vo veľmi príjemnom šoku. Pracujú tu mladí ľudia zanietení do futbalu. Neboli sme zvyknutí, aby okolo prvého mužstva chodili ďalší štyria alebo piati ľudia. V Interi sme robili všetko na kolene. Z tohto pohľadu je v Trenčíne radosť pracovať. Máme tu všetko z hľadiska materiálneho zabezpečenia.“
Postavil pred vás manažment klubu konkrétny cieľ?
„O cieľoch sme sa do detailov nerozprávali. Je to otázkou stretnutia s majiteľom klubu pánom La Lingom, ktoré by sa malo uskutočniť v priebehu jedného - dvoch týždňov. Ciele sa odvíjajú od zloženia kádra. Ten je dnes otvorený smerom von i dnu. Hovoriť o postupe alebo pohybe v strede tabuľky je ešte predčasné. Trpezliví musíme byť nielen my, ale aj fanúšikovia. Príprava je krátka. V priebehu týždňa, maximálne dvoch, musíme vytýčiť nejaké méty. Trenčín do ligy patrí a to nie je fráza. Musí bojovať o čelné pozície. Nech však nikto nečaká, že hneď v prvom rozhovore budem hovoriť o postupe. To som nepovedal ani v Interi po výraznom posilnení. Súťaž má 33 kôl. Je veľmi dlhá. Do bojov vstupuje veľa faktorov. Treba hrať od zápasu k zápasu. Pre nás bude prioritná jeseň. Nesmieme sa dostať do stavu spred roka, keď bol tím v istom období na desiatej priečke. V prvej polovici sezóny sa strácajú veci, ktoré na jar ťažko dobiehate. Prioritou bude nachádzať sa pred zimnou prestávkou v takej pozícii, ktorá nás bude oprávňovať na boj o postup.“
Sú nutné veľké zásahy do kádra?
„Je to otázka filozofie klubu a financií, ktoré do neho prídu. Nechcem byť alibistom, ale v súčasnosti je veľmi náročné hovoriť o jeho kvalite a zložení. Čakajú nás prípravné stretnutia s Trnavou a so Žilinou, ktoré mnohé napovedia. Určitú predstavu však samozrejme mám. Priznávam, že sú hráči, ktorí nedostanú šancu, pretože nemajú potrebnú kvalitu na to, aby boli prínosom. Po týchto dvoch dueloch už budeme môcť konkrétnejšie hovoriť o možných príchodoch. Odovzdal som pánovi Rybníčkovi zoznam so šiestimi-siedmimi hráčmi, ktorých by som rád v našom mužstve videl. Na pomery prvej ligy sú to všetko dobrí futbalisti. Mužstvu by dali nejakú tvár. Je otázkou vedenia, či prejaví záujem. Spomínaní hráči o interese vedia a radi by v našom tíme pôsobili. Konkretizovať príchody a odchody momentálne však nie je možné. Budeme však o nich čoskoro hovoriť.“
Inter bol pod vašim vedením známy tým, že vyhrával o jeden gól v samotnom závere. Je to vaša trénerská filozofia?
„Tento fakt nie je o tom, čo od mužstva očakávam. Zápasy sa často nevyvíjajú tak, ako tréner očakáva. Trenčín hral ofenzívnejšie, to je pravda. Oproti Interu mal jednu výhodu. Zápas s bratislavským tímom je pre prvoligové mužstvo sviatkom. Hrali proti nemu s nasadením, niekedy som mal pocit, že to nebolo len o otázke cti, ale až života a smrti. Podľa môjho názoru však zrelé mužstvo, ktoré bojuje o postup, musí vyhrať čo najviac duelov rozdielom jedného gólu. Viem, že to nie je atraktívne, ale pekná hra automaticky neznamená víťazstvá. Kiežby to tak bolo, ale niekedy musia ľudia zážitok zo zápasu obetovať pre výsledok. Chcem hrať ofenzívny futbal. Musí byť však postavený na pevnej obrane. Tá bude založená na rýchlom presingu a okamžitom protiútoku. Potom je to už len na finálnej fáze. Hráči musia vedieť premieňať šance. Pokiaľ tu zostane dvadsaťjedengólový Depetris, je na čom stavať. Je tu však aj Kubík, Hlohovský, dojem na mňa spravil aj Adi. Určite nepreferujem defenzívne herné poňatie. Ovplyvňuje to však mnoho faktorov, s ktorými sa musí tréner vyrovnať. Bol by som rád, keby padalo čo najviac gólov. Moja filozofia určite nie je postavená na bránení.“
Doma hráte na umelej tráve, vonku vždy na prírodnej. Je to určitá komplikácia?
„To je skôr otázka pre hráčov. Realizačný tím musí v tomto smere k futbalistom pristupovať individuálne a reagovať na to. Myslím si, že nie je dôležité v prípade domáceho zápasu absolvovať celý tréningový mikrocyklus na umelej tráve. Potom sa vonku nemusia správne adaptovať. Musíme urobiť všetko pre to, aby bol presun čo najmenej citeľný. V domácich zápasoch sa budeme snažiť využiť hendikep súpera, no napriek tomu chceme byť vždy dobre pripravení aj na duely vonku.“
Ultras Trenčína a Dúbravky majú k sebe veľmi blízko. Vy ste už v Dúbravke pôsobili. Ako spomínate na tento angažmán?
„Keď som trénoval ŠKP, fanúšikov skôr tvorili rodičia a známi hráčov spoločne s pár stálicami. Bol som milo prekvapený, keď som chodil na zápasy už ako tréner Interu a všimol som si, že mužstvo podporuje skupinka desiatich či dvadsiatich fanúšikov. Keď som prišiel do Trenčína, tak som počul spoločné povzbudzovanie ŠKP a AS. Milo ma to prekvapilo a vyvolalo to vo mne nostalgiu. Potom som sa o tom poinformoval, spýtal hráčov a zistil som, že tieto dva tábory majú k sebe skutočne blízko."
